Presná symbolizácia je porozumenie si sebe

Táto jeseň, nedeľné večerné rozhovory a moje prehlásenie, že chcem vzťahy bez kompromisov. V tomto stave som vyrazil na pondelkové cesty.  Počas šoférovania som zrejme išiel okolo nejakého neznámeho podnetu, ktorí má priviedol k myšlienke o sebe.

Vcelku rýchlo som si uvedomil, že sa mi nechce pracovať na vzťahu. Zároveň som si spomenul na jednu ženu, pre ktorú je „makať“ na vzťahu cnosť, ba priam povinnosť. Z časti zdedená minulosťou a výchovou, a z časti prijatá za svoju vlastnú. Súbežne s týmito spomienkami a myšlienkami si hneď uvedomujem, že „pracovať na vzťahu“ nie je presná symbolizácia, teda presný opis toho, čo vlastne človek robí. Dokonca to pre mňa hneď zaváňa prevýchovou partnera. Takto sa nesprávaj, rob to takto a toto nerob, pričom toto iné máš robiť.  Rozhodne  je to tá najrozšírenejšia a najbežnejšia možnosť  vzťahovania sa k druhým.

Bezprostredne si to ujasňujem, pracovať na vzťahu nie je pre mňa možnosť. Nie je to presný opis môjho fungovania. Ja pracujem na sebe. Zodpovedám za svoj rast, za vťahovanie sa k sebe. Ja sa mám mať rád, ja si mám rozumieť a uvedomovať si svoje možnosti, limity a aj schopnosti. Pracujem na sebe, nie na vzťahu. Ak aj ona pracuje na sebe, nie na vzťahu, robí to najlepšie čo môže. Výsledkom je rast, rast smerom k zrelosti. V jednej deklarácii som nedávno čítal, že výsledkom zrelosti je aj vzájomnosť. Vzájomnosť sa dá chápať aj ako láska pre druhých. Je to pochopiteľné.

Práca na sebe „búra“ moje obavy. Čím viacej  si rozumiem, tým viac viem. Napríklad strach z migrantov, ktorých som nikdy na živo nestretol, je moja iracionálna obava. Druh frustrácie z nerealizovania svojich túžob, cena za kompromisy vo vzťahoch. Každý druh rasizmu, každý druh nenávisti,  je cena, za moje vlastné uhýbanie. Za moje vlastné „nemať sa rád“.

Čím viac práce na sebe, tým menej nepoznaných rozhodnutí. Tým menej obáv a bez obáv sa potom dokážem vzťahovať aj k druhým. Nebojím sa, že nebudem mať ruský plyn, pretože som si vedomý svojich schopností a možností. Vnímam svoju realitu a nie som odkázanými na sľuby druhých. Už nepotrebujem „veľkého silného ochrancu“. Viem žiť, viem prežiť. Hlavne to, že viem žiť,  sa stane hnacou silou. Zachutí to. Je to veľmi dobré a tak ma to už nikdy nepustí naspäť. 

Takže menej sa bojím, viem lepšie komunikovať, k ostatným pristupujem bez obáv, ostatný sa cítia menej ohrozený a vzájomne je nám lepšie. Vzájomnosť.

Naspäť k vzťahu. Nepracujem na vzťahu, pracujem na sebe. Robíme to obaja. Vo výsledku môže takto  vzniknúť  láskyplný vzťah?

Sme na začiatku. Normálny vzťah je, že dvaja sa do seba zamilujú. Láska je príčinou vzťahu. Najčastejšie to býva láska, ktorú Maslow označuje pojmom d-láska. D – ako deficitná, chceme byť milovaný inými. Je to nedostatková potreba, preto to môžeme upresniť na: Dvaja sa do seba zamilujú, dvaja sa navzájom potrebujú. Pochopiteľne nie sme ochotný  tú druhú časť vety vidieť a priznať si. Vnímame len tú prvú časť vety, žijeme v kompromise. Ak veci idú dobre a my sme ochotný na sebe pracovať, porastieme smerom k sebe, k sebapoznaniu. Jedného dňa sa potom môžeme rozhodnúť pre dieťa. Dieťa si potom zamilujeme.

Tu už láska nie je príčinou vzťahu k môjmu dieťaťu. Láska je výsledkom rozhodnutia. Vedomého rozhodnutia. Tu sa objavuje Maslowova B- láska. B- ako pre bytie iného človeka. B-láska miluje druhého len preto, že je to on. Nemá žiadne nároky, je prijímajúca. PCA bez podmienkové prijatie považuje za rozhodujúcu vplyv na vzťahy. Nie je to sila v zmysle motivácie. Je to prostredie, ktoré môžeme svojim blízkym poskytnúť a vytvárať. Rast si už musí každý zabezpečiť sám.

Čím viac práce na sebe, tým častejšie sú zážitky B-lásky. Začneme partnera prijímať bez podmienok. Nie je to práca na vzťahu, je to skôr absencia ohrozenia. Už nie sme s partnerom preto, že sa potrebujeme. Sme spolu preto, že potrebujeme dávať druhému. Menej potrebujem byť milovaný, viac chcem milovať iných.

No a potom prídu Vianoce, štedrý večer. Ja si sedím sám doma a zo včerajších myšlienok napíšem tento článok. Milovať môžem mačky na dvore, ocením seba za brilantne vypraženého kapra a presnú symbolizáciu svojich motívov hodím za hlavu.  Možno ešte  niekam pred svetom utečiem a pôjdem sa túlať. Idem sa túlať.

Presná symbolizácia.  Voľne povedané,  je to pojem z teórie PCA, znamenajúci porozumenie si sebe tu a teraz. Zároveň je to aj schopnosť tento svoj zážitok zrozumiteľne porozprávať iným.