Aktualizačná tendencia.
Toto sa
nedá vysvetliť.
Humanistická psychológia pozná pojem aktualizačná tendencia.
Je to niečo ako životná sila, nútiaca rásť všetko živé smerom k naplneniu
svojho potenciálu. Je to sila bytia a rastu seba samého. Táto sila je silou
života, spoločnou pre všetky živé organizmy. Od rastliny až po hladného tigra. Od
ropuchy po princeznú. V rámci teórie PCA je to zároveň jediný motív
správania a fungovania. (Tento motív súbežne rozvinul A.H.Maslow do známej
pyramídy potrieb)
To, že aktualizačná tendencia je prítomná vo všetkom živom, vo mne vyvolávalo
predstavu akéhosi hmlistého fungovania niekde hlboko v pozadí organizmu. Niečo
nejasné, avšak spoznateľné. Keď to má aj rastlina, aj človek, bude to niečo
jednoducho základné, niečo ako pud alebo inštinkt. V zmysle chcem rásť,
chcem sa rozvíjať a niečo
z toho vznikne. Podľa podmienok a podľa prostredia. Program vopred určený,
napríklad prostredníctvom DNA. Obyčajný návod.
Nedávno som si však uvedomil, že to vôbec nie je jednoduchá
entita. Je prudko inteligentná. Nie je to obyčajný program, je to umelá
inteligencia. Dokáže v podstate neomylne čítať všetky zmyslové vnemy
človeka a motivovať organizmus na základe presných informácií.
V kontakte s iným človekom dokáže dobre vnímať signály a prejavy
tohto človeka. Predpokladám, že presné vnímanie signálov sa deje aj
medzidruhovo, napríklad v kontakte so psom alebo aj medveďom. Ak by
neprišlo k skresleniu zážitku, bol by jedinec schopný takmer úplnej empatie
ku komukoľvek.
Vezmime si napríklad potrebu hladu. Pôvodnú predstavu
„motívu“ a prejavu aktualizačnej
tendencie som mal niekde na úrovni vety „Som asi hladný.“ Dnes si myslím, že
aktualizačná tendencia dokáže motivovať približne takto: „Som hladný, avšak
stále mám sociálny kontakt, ktorí je pre mňa dosť cenný, preto viem hlad
odložiť aj o 1 hodinu, teda do prestávky. Po hodine už bude musieť
sociálny kontakt ustúpiť tejto potrebe, ktorú dokážem potom rýchle uspokojiť,
nakoľko sa nachádzam v centre mesta, takže hlad zaženiem konkrétnym
jedlom: rezancami s krevetami, ktoré najlepšie z dostupného okolia
napĺňajú moju potrebu určitých živín“. Nakoľko ale naše uvedomenie pracuje aj
s iným materiálom, dochádza k spomínanému skresleniu zážitku, a to
podľa mieri našej vnútornej slobody a sebapoznania.
Aktualizačná tendencia má v sebe niečo ako úplnú
toleranciu k inakosti, pretože vidí a rozumie. Háčik je práve
v tom skreslení zážitku. Naše vedomie, naše self, teda my s našimi
osobnými dejinami a skúsenosťami, niečo z tohto cenzurujeme, niekedy
viac niekedy menej. Počas života si totiž do nášho mozgu v nejakej forme
ukladáme všetky výchovné rady našich rodičov, vplyvy kamarátov a kolegov,
podnety z prostredia, čokoľvek, s čím sa stretávame. Veľa z toho
môžu byť a aj sú užitočné informácie, ale časť z toho nás niekedy
dokáže zablokovať v myslení a prežívaní.
V prvotnom uvažovaní my potom toto poznanie prišlo ako
slepá evolučná ulička. Veď načo sa nám
vyvinul mozog do súčasnej veľkosti, ak nám dnes skresľuje prežívanie
a brzdí nás v plnení potenciálu? Zmysel však dáva uvedomenie, že aktualizačná tendencia tento rozvinutý mozog používa. Z mladosti si pamätám články,
v ktorých sa tvrdilo, že človek bežne využíva asi 5 percent svojho mozgu (Volebná
väčšina na Slovensku nevyužíva ani jedno percento). Ak teda naša myseľ ide na 5%, potom aktualizačná tendencia dokáže
z mozgu a zmyslového vnímania vyťažiť plnú kapacitu – 100%. Dostaneme
100% informácií na vstupe. Spracujeme ich 5 percentným výkonom. Výsledkom je
skreslenie. To my už zmysel dáva.
Práve používanie mozgu a neskreslené myslenie posúva
pokrok ľudstva dopredu. Robia tak predovšetkým jedinci, ktorí si vplyvy
prostredia (skreslenie zážitku) uvedomujú a dokážu byť preto často
slobodný vo svojom vlastnom myslení. Nekonvenčne mysliaci ľudia. Nezviazaný
vedomosťami učiteľov a rodičov.
Myslenie a emócie.
Pre mňa s tým súvisí aj niečo iné. Približne pred 100
rokmi, s príchodom prvej psychológie, spolu so vznikom psychoanalýzy je
kladený dôraz predovšetkým na racionalitu, na úsudok a myslenie. Emócie sú
vykresľované ako „problém“ a ideálom je človek, ktorí emócie neprejavuje
alebo potláča. Dodnes stretávam množstvo ľudí, predovšetkým mužov, ktorí si
svoje vlastné emócie neuvedomujú, nečítajú ich, skresľujú si vlastný zážitok.
Stále je to v našej spoločnosti hlboko zakorenené. S príchodom
tretej sily, humanistickej psychológie prichádza postupne od 50-tich
rokoch aj opätovné uznanie významu emócií. Dnes už je dôležitosť emócie
v odborných kruhoch nespochybniteľná.
Pravdou je, že emócie sú vývojovo staršie. Sú pomerne
samostatné a to aj v rámci organizmu. Tiež sú aj jednoduchšie. Majú
vlastnú samostatnú pamäť, ale údaje v nej uložené sú menej presné. Emočné
pamäťové stopy obsahujú menej detailov. Preto sa môže stať a aj sa často
stáva, že vyhodnotia ako hrozbu niečo, čo hrozbou nie je. V dobách Freuda
boli rozšírené neurózy a neurotické správanie. Chápalo sa to ako prehnaná
emočná reakcia na niečo bežné. Emócia, ako samostatná časť organizmu bola
označená za vývojovo prekonanú. Rozum a šedá kôra mozgová bola označená za
hýbateľa pokroku. Novšie je lepšie. Faktom je, že rozum je nápomocný pri
„zvládaní“ emócií. To, čo sa spoločensky nepodarilo, je podľa mňa
generalizovanie škodlivosti emócie. V zásade, pri klasickom prirodzenom
raste dieťaťa, nemá prečo vzniknúť rozpor medzi emóciou a organizmom.
Súlad a rovnováha je prirodzená.
Nie len to. Popíšem jeden môj ťažko vysvetliteľný zážitok zo
skupiny. Emócia, ako evolučne staršia volí boj, pretože konkurenčná výhoda
zabezpečuje prežitie. Emócia je rýchlejšia a chce boj, odstrániť
konkurenta. Ty choď preč. Je za tým môj strach. Uvedomím si to
a rozmýšľam. Rozdelením, odchodom dotyčnej osoby, sa nič nezíska. Zároveň
okamžité „uspokojenie“ mojej emócie nie je reálne potrebné. Viem svoju potrebu
odložiť o niekoľko sekúnd. Rozum rozhodne zostať v strachu
a nebojovať. Ponúknem riešenie bez boja a strach prejde. Spolupráca
pokračuje. Cenou je ďalší strach, ako budem prijatý, videný skupinou. Znovu
prichádza rozum a vraví, že tento strach je zvládnuteľný. Skupina sa
týmito príhodami v mojom myslení mení – prestáva byť skupinou a stáva
sa viac osobnou, objavujem jednotlivé osoby. Táto osoba ma prijme, táto možno,
pri tejto neviem. Ak preváži neprijatie, aj tak sa mi stane dobre. Budem vedieť
kde som. K tomuto mám rozum.
Toto sú prípady, kedy vedomá reakcia rozumu ide zdanlivo proti
reakcii plynúcej z emócie. Navonok rozpor. Podľa môjho pohľadu na organizmus tu
však žiadny rozpor nie je. Pretože rozumiem zážitku. Neskresľujem ho. Vedome
volím chvíľkový pobyt v strachu. Nakoľko už vďaka rozumu viem, že moja
emócia môže byť nepresná.
Možno by stačilo napísať, že vražda v afekte je trestná.
Princíp je rovnaký. Takáto vražda nie je súlad organizmu. Je to skreslenie
zážitku, podľahnutie strachu, kde emócia ovládne celý organizmus
a ignoruje rozum. Je to podľahnutie strachu, nie prechod skrz strach.
Prechod skrz strach mi dáva v živote zmysel. Nie absencia strachu, nie
popretie strachu, nie vláda strachu.
Definícia aktualizačnej tendencie z teórie
PCA:
Carl Ransom ROGERS: Teória terapie, osobnosti a
interpersonálnych vzťahovvytvorená v rámci Klientom-Centrovaného Prístupu (A
theory of therapy, personality and interpersonal relationships, as developed in
the Client-Centered Framework)
...
1. Aktualizačná tendencia.
(Actualizing tendency.)
Je to
vrodená tendencia organizmu rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom,
ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu. Obsahuje nielen tendenciu
naplniť to, čo Maslow (45) nazýva „deficienčné potreby“ vzduchu, jedla, vody a
pod., ale aj všeobecnejšie aktivity. Zahŕňa vývin smerujúci k diferenciácii
orgánov a funkcií, expanziu v pomoch rastu, expanziu efektívnosti využívaním
nástrojov, expanziu a rozširovanie cez reprodukciu. Je to vývin smerujúci k
autonómii a vzďaľujúci sa od heteronómie a kontroly externými silami. Výrok
Angyala (2) možno použiť ako synonymum pre tento termín: „Život je autonómna
udalosť, ktorá je umiestnená medzi organizmus a prostredie. Životné procesy
nemajú iba tendenciu zachovať život, ale transcendujú momentálny status quo
organizmu, kontinuálne expandujú seba a vnucujú svoju autonómnu determináciu
čoraz väčšej ríši dejov.“
Mali by sme
poznamenať, že táto základná aktualizačná tendencia je jediným motívom, ktorý
postulujeme v tomto teoretickom systéme. Mali by sme tiež poznamenať, že je to
organizmus ako celok, a iba organizmus ako celok, ktorý prejavuje túto
tendenciu. Nie sú tam žiadni homunkulovia, žiaden iný zdroj energie alebo akcie
v systéme. Self je, napríklad, dôležitým konštruktom v našej teórii, ale self
„nerobí“ nič. Je to len jedno z vyjadrení všeobecnej tendencie organizmu
správať sa takým spôsobom, ktorý udržuje a rozširuje organizmus.
Mohli by sme
tiež spomenúť, že také motivačné pojmy, ako redukcia potreby, redukcia tenzie,
redukcia pudu sú tiež obsiahnuté v aktualizačnej tendencii. Obsahuje tiež
rastové motivácie, ktoré presahujú tieto termíny: vyhľadávanie príjemných
tenzií, tendenciu byť tvorivým, tendenciu bolestne sa učiť chodiť, aj keď
plazenie by mohlo oveľa pohodlnejšie naplniť tú istú potrebu.
Toto sa
nedá vysvetliť.
Humanistická psychológia pozná pojem aktualizačná tendencia. Je to niečo ako životná sila, nútiaca rásť všetko živé smerom k naplneniu svojho potenciálu. Je to sila bytia a rastu seba samého. Táto sila je silou života, spoločnou pre všetky živé organizmy. Od rastliny až po hladného tigra. Od ropuchy po princeznú. V rámci teórie PCA je to zároveň jediný motív správania a fungovania. (Tento motív súbežne rozvinul A.H.Maslow do známej pyramídy potrieb)
To, že aktualizačná tendencia je prítomná vo všetkom živom, vo mne vyvolávalo predstavu akéhosi hmlistého fungovania niekde hlboko v pozadí organizmu. Niečo nejasné, avšak spoznateľné. Keď to má aj rastlina, aj človek, bude to niečo jednoducho základné, niečo ako pud alebo inštinkt. V zmysle chcem rásť, chcem sa rozvíjať a niečo z toho vznikne. Podľa podmienok a podľa prostredia. Program vopred určený, napríklad prostredníctvom DNA. Obyčajný návod.
Nedávno som si však uvedomil, že to vôbec nie je jednoduchá
entita. Je prudko inteligentná. Nie je to obyčajný program, je to umelá
inteligencia. Dokáže v podstate neomylne čítať všetky zmyslové vnemy
človeka a motivovať organizmus na základe presných informácií.
V kontakte s iným človekom dokáže dobre vnímať signály a prejavy
tohto človeka. Predpokladám, že presné vnímanie signálov sa deje aj
medzidruhovo, napríklad v kontakte so psom alebo aj medveďom. Ak by
neprišlo k skresleniu zážitku, bol by jedinec schopný takmer úplnej empatie
ku komukoľvek.
Vezmime si napríklad potrebu hladu. Pôvodnú predstavu
„motívu“ a prejavu aktualizačnej
tendencie som mal niekde na úrovni vety „Som asi hladný.“ Dnes si myslím, že
aktualizačná tendencia dokáže motivovať približne takto: „Som hladný, avšak
stále mám sociálny kontakt, ktorí je pre mňa dosť cenný, preto viem hlad
odložiť aj o 1 hodinu, teda do prestávky. Po hodine už bude musieť
sociálny kontakt ustúpiť tejto potrebe, ktorú dokážem potom rýchle uspokojiť,
nakoľko sa nachádzam v centre mesta, takže hlad zaženiem konkrétnym
jedlom: rezancami s krevetami, ktoré najlepšie z dostupného okolia
napĺňajú moju potrebu určitých živín“. Nakoľko ale naše uvedomenie pracuje aj
s iným materiálom, dochádza k spomínanému skresleniu zážitku, a to
podľa mieri našej vnútornej slobody a sebapoznania.
Aktualizačná tendencia má v sebe niečo ako úplnú
toleranciu k inakosti, pretože vidí a rozumie. Háčik je práve
v tom skreslení zážitku. Naše vedomie, naše self, teda my s našimi
osobnými dejinami a skúsenosťami, niečo z tohto cenzurujeme, niekedy
viac niekedy menej. Počas života si totiž do nášho mozgu v nejakej forme
ukladáme všetky výchovné rady našich rodičov, vplyvy kamarátov a kolegov,
podnety z prostredia, čokoľvek, s čím sa stretávame. Veľa z toho
môžu byť a aj sú užitočné informácie, ale časť z toho nás niekedy
dokáže zablokovať v myslení a prežívaní.
V prvotnom uvažovaní my potom toto poznanie prišlo ako
slepá evolučná ulička. Veď načo sa nám
vyvinul mozog do súčasnej veľkosti, ak nám dnes skresľuje prežívanie
a brzdí nás v plnení potenciálu? Zmysel však dáva uvedomenie, že aktualizačná tendencia tento rozvinutý mozog používa. Z mladosti si pamätám články,
v ktorých sa tvrdilo, že človek bežne využíva asi 5 percent svojho mozgu (Volebná
väčšina na Slovensku nevyužíva ani jedno percento). Ak teda naša myseľ ide na 5%, potom aktualizačná tendencia dokáže
z mozgu a zmyslového vnímania vyťažiť plnú kapacitu – 100%. Dostaneme
100% informácií na vstupe. Spracujeme ich 5 percentným výkonom. Výsledkom je
skreslenie. To my už zmysel dáva.
Práve používanie mozgu a neskreslené myslenie posúva
pokrok ľudstva dopredu. Robia tak predovšetkým jedinci, ktorí si vplyvy
prostredia (skreslenie zážitku) uvedomujú a dokážu byť preto často
slobodný vo svojom vlastnom myslení. Nekonvenčne mysliaci ľudia. Nezviazaný
vedomosťami učiteľov a rodičov.
Myslenie a emócie.
Pre mňa s tým súvisí aj niečo iné. Približne pred 100
rokmi, s príchodom prvej psychológie, spolu so vznikom psychoanalýzy je
kladený dôraz predovšetkým na racionalitu, na úsudok a myslenie. Emócie sú
vykresľované ako „problém“ a ideálom je človek, ktorí emócie neprejavuje
alebo potláča. Dodnes stretávam množstvo ľudí, predovšetkým mužov, ktorí si
svoje vlastné emócie neuvedomujú, nečítajú ich, skresľujú si vlastný zážitok.
Stále je to v našej spoločnosti hlboko zakorenené. S príchodom
tretej sily, humanistickej psychológie prichádza postupne od 50-tich
rokoch aj opätovné uznanie významu emócií. Dnes už je dôležitosť emócie
v odborných kruhoch nespochybniteľná.
Pravdou je, že emócie sú vývojovo staršie. Sú pomerne
samostatné a to aj v rámci organizmu. Tiež sú aj jednoduchšie. Majú
vlastnú samostatnú pamäť, ale údaje v nej uložené sú menej presné. Emočné
pamäťové stopy obsahujú menej detailov. Preto sa môže stať a aj sa často
stáva, že vyhodnotia ako hrozbu niečo, čo hrozbou nie je. V dobách Freuda
boli rozšírené neurózy a neurotické správanie. Chápalo sa to ako prehnaná
emočná reakcia na niečo bežné. Emócia, ako samostatná časť organizmu bola
označená za vývojovo prekonanú. Rozum a šedá kôra mozgová bola označená za
hýbateľa pokroku. Novšie je lepšie. Faktom je, že rozum je nápomocný pri
„zvládaní“ emócií. To, čo sa spoločensky nepodarilo, je podľa mňa
generalizovanie škodlivosti emócie. V zásade, pri klasickom prirodzenom
raste dieťaťa, nemá prečo vzniknúť rozpor medzi emóciou a organizmom.
Súlad a rovnováha je prirodzená.
Nie len to. Popíšem jeden môj ťažko vysvetliteľný zážitok zo
skupiny. Emócia, ako evolučne staršia volí boj, pretože konkurenčná výhoda
zabezpečuje prežitie. Emócia je rýchlejšia a chce boj, odstrániť
konkurenta. Ty choď preč. Je za tým môj strach. Uvedomím si to
a rozmýšľam. Rozdelením, odchodom dotyčnej osoby, sa nič nezíska. Zároveň
okamžité „uspokojenie“ mojej emócie nie je reálne potrebné. Viem svoju potrebu
odložiť o niekoľko sekúnd. Rozum rozhodne zostať v strachu
a nebojovať. Ponúknem riešenie bez boja a strach prejde. Spolupráca
pokračuje. Cenou je ďalší strach, ako budem prijatý, videný skupinou. Znovu
prichádza rozum a vraví, že tento strach je zvládnuteľný. Skupina sa
týmito príhodami v mojom myslení mení – prestáva byť skupinou a stáva
sa viac osobnou, objavujem jednotlivé osoby. Táto osoba ma prijme, táto možno,
pri tejto neviem. Ak preváži neprijatie, aj tak sa mi stane dobre. Budem vedieť
kde som. K tomuto mám rozum.
Toto sú prípady, kedy vedomá reakcia rozumu ide zdanlivo proti
reakcii plynúcej z emócie. Navonok rozpor. Podľa môjho pohľadu na organizmus tu
však žiadny rozpor nie je. Pretože rozumiem zážitku. Neskresľujem ho. Vedome
volím chvíľkový pobyt v strachu. Nakoľko už vďaka rozumu viem, že moja
emócia môže byť nepresná.
Možno by stačilo napísať, že vražda v afekte je trestná.
Princíp je rovnaký. Takáto vražda nie je súlad organizmu. Je to skreslenie
zážitku, podľahnutie strachu, kde emócia ovládne celý organizmus
a ignoruje rozum. Je to podľahnutie strachu, nie prechod skrz strach.
Prechod skrz strach mi dáva v živote zmysel. Nie absencia strachu, nie
popretie strachu, nie vláda strachu.
Definícia aktualizačnej tendencie z teórie
PCA:
Carl Ransom ROGERS: Teória terapie, osobnosti a
interpersonálnych vzťahovvytvorená v rámci Klientom-Centrovaného Prístupu (A
theory of therapy, personality and interpersonal relationships, as developed in
the Client-Centered Framework)
...
1. Aktualizačná tendencia.
(Actualizing tendency.)
Je to
vrodená tendencia organizmu rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom,
ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu. Obsahuje nielen tendenciu
naplniť to, čo Maslow (45) nazýva „deficienčné potreby“ vzduchu, jedla, vody a
pod., ale aj všeobecnejšie aktivity. Zahŕňa vývin smerujúci k diferenciácii
orgánov a funkcií, expanziu v pomoch rastu, expanziu efektívnosti využívaním
nástrojov, expanziu a rozširovanie cez reprodukciu. Je to vývin smerujúci k
autonómii a vzďaľujúci sa od heteronómie a kontroly externými silami. Výrok
Angyala (2) možno použiť ako synonymum pre tento termín: „Život je autonómna
udalosť, ktorá je umiestnená medzi organizmus a prostredie. Životné procesy
nemajú iba tendenciu zachovať život, ale transcendujú momentálny status quo
organizmu, kontinuálne expandujú seba a vnucujú svoju autonómnu determináciu
čoraz väčšej ríši dejov.“
Mali by sme
poznamenať, že táto základná aktualizačná tendencia je jediným motívom, ktorý
postulujeme v tomto teoretickom systéme. Mali by sme tiež poznamenať, že je to
organizmus ako celok, a iba organizmus ako celok, ktorý prejavuje túto
tendenciu. Nie sú tam žiadni homunkulovia, žiaden iný zdroj energie alebo akcie
v systéme. Self je, napríklad, dôležitým konštruktom v našej teórii, ale self
„nerobí“ nič. Je to len jedno z vyjadrení všeobecnej tendencie organizmu
správať sa takým spôsobom, ktorý udržuje a rozširuje organizmus.
Mohli by sme
tiež spomenúť, že také motivačné pojmy, ako redukcia potreby, redukcia tenzie,
redukcia pudu sú tiež obsiahnuté v aktualizačnej tendencii. Obsahuje tiež
rastové motivácie, ktoré presahujú tieto termíny: vyhľadávanie príjemných
tenzií, tendenciu byť tvorivým, tendenciu bolestne sa učiť chodiť, aj keď
plazenie by mohlo oveľa pohodlnejšie naplniť tú istú potrebu.
👍
OdpovedaťOdstrániť