Aktualizačná tendencia.

Toto sa nedá vysvetliť.   

Humanistická psychológia pozná pojem aktualizačná tendencia. Je to niečo ako životná sila, nútiaca rásť všetko živé smerom k naplneniu svojho potenciálu. Je to sila bytia a rastu seba samého. Táto sila je silou života, spoločnou pre všetky živé organizmy. Od rastliny až po hladného tigra. Od ropuchy po princeznú. V rámci teórie PCA je to zároveň jediný motív správania a fungovania. (Tento motív súbežne rozvinul A.H.Maslow do známej pyramídy potrieb)

To, že aktualizačná tendencia je prítomná vo všetkom živom, vo mne vyvolávalo predstavu akéhosi hmlistého fungovania niekde hlboko v pozadí organizmu. Niečo nejasné, avšak spoznateľné. Keď to má aj rastlina, aj človek, bude to niečo jednoducho základné, niečo ako pud alebo inštinkt. V zmysle chcem rásť, chcem sa rozvíjať  a niečo z toho vznikne. Podľa podmienok a podľa prostredia. Program vopred určený, napríklad prostredníctvom DNA. Obyčajný návod.

Nedávno som si však uvedomil, že to vôbec nie je jednoduchá entita. Je prudko inteligentná. Nie je to obyčajný program, je to umelá inteligencia. Dokáže v podstate neomylne čítať všetky zmyslové vnemy človeka a motivovať organizmus na základe presných informácií. V kontakte s iným človekom dokáže dobre vnímať signály a prejavy tohto človeka. Predpokladám, že presné vnímanie signálov sa deje aj medzidruhovo, napríklad v kontakte so psom alebo aj medveďom. Ak by neprišlo k skresleniu zážitku, bol by jedinec schopný takmer úplnej empatie ku komukoľvek.

Vezmime si napríklad potrebu hladu. Pôvodnú predstavu „motívu“  a prejavu aktualizačnej tendencie som mal niekde na úrovni vety „Som asi hladný.“ Dnes si myslím, že aktualizačná tendencia dokáže motivovať približne takto: „Som hladný, avšak stále mám sociálny kontakt, ktorí je pre mňa dosť cenný, preto viem hlad odložiť aj o 1 hodinu, teda do prestávky. Po hodine už bude musieť sociálny kontakt ustúpiť tejto potrebe, ktorú dokážem potom rýchle uspokojiť, nakoľko sa nachádzam v centre mesta, takže hlad zaženiem konkrétnym jedlom: rezancami s krevetami, ktoré najlepšie z dostupného okolia napĺňajú moju potrebu určitých živín“. Nakoľko ale naše uvedomenie pracuje aj s iným materiálom, dochádza k spomínanému skresleniu zážitku, a to podľa mieri našej vnútornej slobody a sebapoznania.

Aktualizačná tendencia má v sebe niečo ako úplnú toleranciu k inakosti, pretože vidí a rozumie. Háčik je práve v tom skreslení zážitku. Naše vedomie, naše self, teda my s našimi osobnými dejinami a skúsenosťami, niečo z tohto cenzurujeme, niekedy viac niekedy menej. Počas života si totiž do nášho mozgu v nejakej forme ukladáme všetky výchovné rady našich rodičov, vplyvy kamarátov a kolegov, podnety z prostredia, čokoľvek, s čím sa stretávame. Veľa z toho môžu byť a aj sú užitočné informácie, ale časť z toho nás niekedy dokáže zablokovať v myslení a prežívaní.

V prvotnom uvažovaní my potom toto poznanie prišlo ako slepá evolučná ulička.  Veď načo sa nám vyvinul mozog do súčasnej veľkosti, ak nám dnes skresľuje prežívanie a brzdí nás v plnení potenciálu? Zmysel však dáva uvedomenie, že aktualizačná tendencia tento rozvinutý mozog používa. Z mladosti si pamätám články, v ktorých sa tvrdilo, že človek bežne využíva asi 5 percent svojho mozgu (Volebná väčšina na Slovensku nevyužíva ani jedno percento).  Ak teda naša myseľ ide na 5%, potom aktualizačná tendencia dokáže z mozgu a zmyslového vnímania vyťažiť plnú kapacitu – 100%. Dostaneme 100% informácií na vstupe. Spracujeme ich 5 percentným výkonom. Výsledkom je skreslenie. To my už zmysel dáva. 

Práve používanie mozgu a neskreslené myslenie posúva pokrok ľudstva dopredu. Robia tak predovšetkým jedinci, ktorí si vplyvy prostredia (skreslenie zážitku) uvedomujú a dokážu byť preto často slobodný vo svojom vlastnom myslení. Nekonvenčne mysliaci ľudia. Nezviazaný vedomosťami učiteľov a rodičov. 

Myslenie a emócie.

Pre mňa s tým súvisí aj niečo iné. Približne pred 100 rokmi, s príchodom prvej psychológie, spolu so vznikom psychoanalýzy je kladený dôraz predovšetkým na racionalitu, na úsudok a myslenie. Emócie sú vykresľované ako „problém“ a ideálom je človek, ktorí emócie neprejavuje alebo potláča. Dodnes stretávam množstvo ľudí, predovšetkým mužov, ktorí si svoje vlastné emócie neuvedomujú, nečítajú ich, skresľujú si vlastný zážitok.

Stále je to v našej spoločnosti hlboko zakorenené. S príchodom tretej sily, humanistickej psychológie prichádza postupne od 50-tich rokoch aj opätovné uznanie významu emócií. Dnes už je dôležitosť emócie v odborných kruhoch nespochybniteľná. 

Pravdou je, že emócie sú vývojovo staršie. Sú pomerne samostatné a to aj v rámci organizmu. Tiež sú aj jednoduchšie. Majú vlastnú samostatnú pamäť, ale údaje v nej uložené sú menej presné. Emočné pamäťové stopy obsahujú menej detailov. Preto sa môže stať a aj sa často stáva, že vyhodnotia ako hrozbu niečo, čo hrozbou nie je. V dobách Freuda boli rozšírené neurózy a neurotické správanie. Chápalo sa to ako prehnaná emočná reakcia na niečo bežné. Emócia, ako samostatná časť organizmu bola označená za vývojovo prekonanú. Rozum a šedá kôra mozgová bola označená za hýbateľa pokroku. Novšie je lepšie. Faktom je, že rozum je nápomocný pri „zvládaní“ emócií. To, čo sa spoločensky nepodarilo, je podľa mňa generalizovanie škodlivosti emócie. V zásade, pri klasickom prirodzenom raste dieťaťa, nemá prečo vzniknúť rozpor medzi emóciou a organizmom. Súlad a rovnováha je prirodzená.

Nie len to. Popíšem jeden môj ťažko vysvetliteľný zážitok zo skupiny. Emócia, ako evolučne staršia volí boj, pretože konkurenčná výhoda zabezpečuje prežitie. Emócia je rýchlejšia a chce boj, odstrániť konkurenta. Ty choď preč. Je za tým môj strach. Uvedomím si to a rozmýšľam. Rozdelením, odchodom dotyčnej osoby, sa nič nezíska. Zároveň okamžité „uspokojenie“ mojej emócie nie je reálne potrebné. Viem svoju potrebu odložiť o niekoľko sekúnd. Rozum rozhodne zostať v strachu a nebojovať. Ponúknem riešenie bez boja a strach prejde. Spolupráca pokračuje. Cenou je ďalší strach, ako budem prijatý, videný skupinou. Znovu prichádza rozum a vraví, že tento strach je zvládnuteľný. Skupina sa týmito príhodami v mojom myslení mení – prestáva byť skupinou a stáva sa viac osobnou, objavujem jednotlivé osoby. Táto osoba ma prijme, táto možno, pri tejto neviem. Ak preváži neprijatie, aj tak sa mi stane dobre. Budem vedieť kde som. K tomuto mám rozum.

Toto sú prípady, kedy vedomá reakcia rozumu ide zdanlivo proti reakcii plynúcej z emócie. Navonok rozpor. Podľa môjho pohľadu na organizmus tu však žiadny rozpor nie je. Pretože rozumiem zážitku. Neskresľujem ho. Vedome volím chvíľkový pobyt v strachu. Nakoľko už vďaka rozumu viem, že moja emócia môže byť nepresná.

Možno by stačilo napísať, že vražda v afekte je trestná. Princíp je rovnaký. Takáto vražda nie je súlad organizmu. Je to skreslenie zážitku, podľahnutie strachu, kde emócia ovládne celý organizmus a ignoruje rozum. Je to podľahnutie strachu, nie prechod skrz strach. Prechod skrz strach mi dáva v živote zmysel. Nie absencia strachu, nie popretie strachu, nie vláda strachu. 

 

Definícia aktualizačnej tendencie z teórie PCA:

Carl Ransom ROGERS: Teória terapie, osobnosti a interpersonálnych vzťahovvytvorená v rámci Klientom-Centrovaného Prístupu (A theory of therapy, personality and interpersonal relationships, as developed in the Client-Centered Framework)

...

1. Aktualizačná tendencia. (Actualizing tendency.)

            Je to vrodená tendencia organizmu rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom, ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu. Obsahuje nielen tendenciu naplniť to, čo Maslow (45) nazýva „deficienčné potreby“ vzduchu, jedla, vody a pod., ale aj všeobecnejšie aktivity. Zahŕňa vývin smerujúci k diferenciácii orgánov a funkcií, expanziu v pomoch rastu, expanziu efektívnosti využívaním nástrojov, expanziu a rozširovanie cez reprodukciu. Je to vývin smerujúci k autonómii a vzďaľujúci sa od heteronómie a kontroly externými silami. Výrok Angyala (2) možno použiť ako synonymum pre tento termín: „Život je autonómna udalosť, ktorá je umiestnená medzi organizmus a prostredie. Životné procesy nemajú iba tendenciu zachovať život, ale transcendujú momentálny status quo organizmu, kontinuálne expandujú seba a vnucujú svoju autonómnu determináciu čoraz väčšej ríši dejov.“

            Mali by sme poznamenať, že táto základná aktualizačná tendencia je jediným motívom, ktorý postulujeme v tomto teoretickom systéme. Mali by sme tiež poznamenať, že je to organizmus ako celok, a iba organizmus ako celok, ktorý prejavuje túto tendenciu. Nie sú tam žiadni homunkulovia, žiaden iný zdroj energie alebo akcie v systéme. Self je, napríklad, dôležitým konštruktom v našej teórii, ale self „nerobí“ nič. Je to len jedno z vyjadrení všeobecnej tendencie organizmu správať sa takým spôsobom, ktorý udržuje a rozširuje organizmus.

            Mohli by sme tiež spomenúť, že také motivačné pojmy, ako redukcia potreby, redukcia tenzie, redukcia pudu sú tiež obsiahnuté v aktualizačnej tendencii. Obsahuje tiež rastové motivácie, ktoré presahujú tieto termíny: vyhľadávanie príjemných tenzií, tendenciu byť tvorivým, tendenciu bolestne sa učiť chodiť, aj keď plazenie by mohlo oveľa pohodlnejšie naplniť tú istú potrebu.

 

 


Komentáre

Zverejnenie komentára